Drevený maľovaný epitaf (dnes v Brezovici nad Torysou) dal zhotoviť zeman Jób Zmeškal (1552 - 1632) na pamiatku svojej prvej manželky Petronely Gelethfyovej, ktorá zomrela v júni r. 1600.[01] Forma epitafu je dosť neobvyklá, pretože na jednom → triptychu spája prvky charakteristické pre epitafy protestantských mešťanov, oltáre evanjelických kostolov a náhrobky s latinskými textami, ako aj ich funkčné detaily. Zvýraznený ústredný obraz s kresťanskou alegóriou Spasenia a zobrazenie rodiny zosnulej pod ním, vychádza zo štruktúry a členenia meštianskych epitafov, kým obraz Poslednej večere umiestnený pod ústrednou tabuľou sa sem dostal z obrazovej sústavy evanjelických oltárov. V kompozičnom usporiadaní tohto šľachtického epitafu je najneobvyklejší výskyt dvoch samostatných postranných krídiel s rodovými erbmi a rozsiahlymi latinskými textami. Ich prostredníctvom sa obe krídla zrovnoprávňujú stávajú rovnocenné s obrazom, a to nielen v kompozícii celku, ale aj z hľadiska vzťahu jeho textovej a obrazovej zložky. Grécky termín thrénodia mariti, pohrebný žalospev manžela) je v nadpise → latinského textu, ktorý hovorí o bolestnej rozlúčke manžela a detí so zosnulou manželkou a matkou s takým osobným zanietením a citovým prejavom, aké na iných protestantských epitafoch nepoznáme.[02]

Maliarsky najpôsobivejšou časťou brezovického epitafu je samostatne orámované zobrazenie → kľačiacej rodiny v dolnej časti hlavnej tabule. Na rozdiel od väčšiny schematických kompozícií tohto druhu na neskorších meštianskych maľovaných epitafoch je svojou autentickosťou príkladom skutočného portrétneho žánru, ktorý bol na prelome 16. a 17. stor. ešte vzácny. Jób Zmeškal so šiestimi chlapcami (iba traja z nich boli ešte nažive) a nebohá Petronela Gelethfy de Stupnok s dvoma dcérami kľačia symetricky oproti sebe, v interiéri naznačenom šachovnicovou dlažbou a oknami v pozadí. Namiesto obvyklého Krista na kríži tu uprostred vidno manieristický oltár s obrazom Zmŕtvychvstania.[03] Súčasťou epitafného zobrazenia je aj obsiahly žalobný nápis uprostred.

Obraz kľačiacej rodiny svedčí o skutočných schopnostiach banskobystrického maliara Jakoba Khiena, ktorý realizoval zverenú úlohu podľa predstáv zadávateľa. Naproti tomu kompozícia na ústrednej tabuli je iba maliarsky priemerným pretlmočením predlohy – drevorezu neznámeho grafika (Václav Elam podľa nezn. predlohy?) na → titulnom liste jednozväzkového „bibliofilského“ vydania kralického prekladu Biblie, vytlačeného Zachariášom Solínom v Kraliciach iba krátko predtým, r. 1596.[04]

Khienova maľba však v porovnaní s drobnou predlohou pôsobí dosť ťažkopádne; jeho prístup je typickým príkladom šablónovitého, v zásade nemaliarskeho ponímania. Tvary a figúry zväčšené z grafiky, zredukované a zjednodušené, iba koloruje a dosť naivne interpretuje, pričom celé zobrazenie charakteristicky doslovným spôsobom "dopovedáva": na kolesách → Kristovho triumfálneho voza so symbolmi evanjelistov (na rozdiel od rytiny ich tu vidno všetky štyri) sú do okruží vpísané aj ich mená; navrchu je okrem hexagramu a holubice Ducha Sv. aj rustikálne pôsobiace antropomorfné vyobrazenie Boha Otca, ktoré na predlohe taktiež nenájdeme, atď. Náznaky aktuálnejšieho manierizmu badať iba v charaktere použitej ornamentiky (kartuša so zvíjanými rollwerkovými ušami).

Ide však o jediný dosiaľ zistený prípad použitia tohto zobrazenia z produkcie Jednoty bratskej ako predlohy pre maliarske dielo, motivovaný zrejme zámerom objednávateľa.[05] Ďalšie predlohy, ktoré Khien použil pri realizácii epitafu, už patria do obvyklejšieho sortimentu medirytín používaných ako vhodné vzory pre diela protestantského umenia i u nás. Do kruhovej plochy uprostred, s postavami Mojžiša a Jána Krstiteľa po bokoch, namiesto titulu "Bibli Swata, To gest, Kniha wniž se wssecka Písma Swata Starého y Nowého Zakona (...): w nowe wytisstěna a wydana, léta páně M. D XC VI." vložil výjav → Kalvárie s postavami pod krížom, prevzatý ako celok z medirytiny Matthäusa Greutera; iba latinské nápisy s biblickými citátmi na stuhe po stranách Ukrižovaného zvýraznil tak, že ich prepísal majuskulou.

Príkladom nezvládnutia ambiciózneho zámeru, v tomto prípade zjavne presahujúceho maliarove schopnosti, je však → Posledná večera v spodnej, predelovej časti epitafu. Úpravou zvolenej majstrovskej predlohy a jej prekomponovaním na požadovaný šírkový formát Jakob Khien úplne zrušil priestorové rozvrhnutie výjavu a hybné skupiny a pózy figúr prevzaté zo známej kompozície Martena de Vos reprodukovanej Johannom Sadelerom I (v zrkadlovitom prevrátení) zoradil horizontálne, staticky rozmiestnené za stolom, i s dosadeným kryptoportrétom namiesto jedného z nich. Slabá kvalita zachovaných figúr je možno zapríčinená aj zásahmi pri neskorších opravách (spodná časť epitafu, zrejme dlhšie položeného na zemi, bola v minulosti najviac poškodená).

Pôvodné určenie protestantského epitafu, ktorý sa zachoval zavesený v brezovickom kostole, dnes katolíckom, nie je známe. Jeho atypická → forma triptychu v podobe uzatvárateľnej skrine vyhotovenej na spôsob prenosného retabula bez nadstavca (z ktorej sa pri zatvorených krídlach uplatní len predelová časť naspodu) naznačuje možnosť, že epitaf s obrazom Poslednej večere v predele mohol po zatvorení krídiel slúžiť aj ako domáci oltárik postavený na oltárnom stole či menze. Nejasné sú aj ďalšie osudy epitafu. Vdovec Jób Zmeškal sa na Orave znovu oženil, s Annou rod. Szentiványi mal ešte sedem detí a zomrel 80-ročný až r. 1632. Epitaf, pamiatka na jeho prvú manželku, ktorá zomrela 27- ročná 17. 6. 1600 pri pôrode a pochovali ju na Orave, skončil napokon v Brezovici na Šariši, kde žila sestra nebohej Anna Gelethfy, vydatá za Jána Berzeviczyho (v r. 1601 ovdovela, zomrela r. 1637).[06]

Brezovický epitaf, unikátny formou i obsahom, je jediným zachovaným dielom zaujímavého domáceho maliara. Podľa nápisu na spodnom okraji predely ho renovoval r. 1853 košický maliar Thomas Nanke (Manke), ktorý prepísal aj pôvodnú signatúru autora: "DEPIN. IACOB. KHIEN. NEOSOL." V r. 1904, keď István Gróh zhotovil jeho akvarelovú kópiu[07] bol opäť v dosť poškodenom stave, aj časti nápisov už chýbali; zreštaurovali ho až v r. 1996.[08] Autor epitafu, meštiansky maliar Jakob Khien st., pôsobil v Banskej Bystrici v r. 1598–1621. Z doložiteľných prác, ktoré tu Jacob Khien "senior Artis pictoreae magister" realizoval, sa však nezachovala žiadna. Rovnako nič nevieme o činnosti a osudoch oboch jeho synov, vyučených maliarov, ktorí pokračovali v otcovom remesle.[09]