Poznámky I.2

01   → Medvecký 1994a, s. 78-102; - J. Medvecký: Sakrálne maliarstvo od renesancie k baroku, in: DSVU Barok 1998, kap. I.4 a komentár k č. 188 na s. 452; - J. Medvecký: Umenie 17. storočia ako nástroj konfesionálnej propagandy, in: Umenie Slovenska - jeho historické funkcie. (Zbor. materiálov z konferencie ÚDU SAV). Bratislava 1999, s. 186; - J. Medvecký: Slovo a obraz v protestantskom umení 17. storočia na Slovensku, in: Problémy dejín výtvarného umenia Slovenska. Bratislava 2002, s. 154-155, 175 n.; → Medvecký 2007c, s. 197-204; → DSVU Renesancia 2009, s. 843-847, č. 205-207 (J. Medvecký); - Národné kultúrne pamiatky na Slovensku. Okres Martin. Bratislava 2012, s. 843-847.

02   → Medvecký 1994a, s. 90 n.

03   Olejomaľba na dreve, 103 x 88 cm, znač. "MR". → Medvecký 1994a, s. 91, obr. 13. Obraz sa dostal z Katharinakirche v Grossenhain, zbúraného r. 1869, do drážďanských zbierok, kde počas náletu vo februári 1945 zanikol. Zachovala sa iba jeho fotografia, ktorú reprodukoval W. Hentschel: Denkmäle sächsischer Kunst. Die Verluste des zweiten Weltkrieges. Berlin 1973, č. 383 na s. 130.

04   E. Koch: Der Spiegel der Rechtfertigung. Zum theologischen Hintergrund des Hauptbildes des Altars der Stadtkirche zu Pegau, in: G. Wartenberg (Hg.): Herbergen der Christenheit. Jahrbuch für deutsche Kirchengeschichte, Bd. 23 (1999). Leipzig 2000, s. 23-41.

05   → Koch 2000, c. d., s. 23-24 a fareb. reprod. na s. 41 (tam i ostatná staršia literatúra oltár spomínajúca). Porov. tiež www.kirche-pegau.de.

06   → Medvecký (1997)1998, s. 157-158; → Medvecký 2003, s. 92-121.

07   A. Andresen: Jost Amman, 1539-1591. Graphiker und Buchillustrator der Renaissance. Beschreibender Katalog seiner Holzschnitte, Radierungen und der von ihm illustrierter Bücher. Amsterdam 1973 (reprint pôvodného vydania "Der Deutsche Peintre-Graveur", Bd. I, Leipzig 1864).

08   Medirytina, 521 x 403 mm. → Koch 2000, c. d. (v pozn. 4), obr. s. 40; → Holl. Dutch, Jost Amman, Part II. Rotterdam 2001, č. 214, s. 14-16; evidované sú dva exempláre grafického listu, zachované v Berlíne a Viedni. → Andresen 1864 (c. d. 1973, s. 197) medirytinu datoval do r. 1595 a omylom uvádza, že list je dedikovaný "maliarovi M. Gundelachovi".

09   Nápisy na rytine cit. → Holl. Dutch, c. d. (2001), s. 15-16; avšak nie vždy presne a s viacerými chybami.

10   Kaspar Bienemann (Melissander) je ako evanjelický teológ a autor duchovných piesní polozabudnutý. Nar. 3. 1. 1540 v Norimbergu, študoval v Lipsku, Jene a v Tübingen. Ako tlmočník sprevádzal posolstvo Maximiliana II. do Grécka. Po návrate o.i. profesor na gymnáziu v Lauingen (Donau), v r. 1568-73 profesorom filozofie v Jene, kde r. 1571 získal doktorát teológie. Vojvoda Johann Wilhelm ho povolal na svoj dvor vo Weimare za vychovávateľa princa Friedricha Wilhelma. Po smrti vojvodu r. 1573 a nastúpení kurfirsta Augusta Saského, tak ako mnohí ďalší luteránski kazatelia, prívrženci Matthiasa Flaciusa Illyricusa, bol prinútený univerzitu opustiť. Ako sekretár vojvodkyne-vdovy Dorothey Susanny sa zdržiaval vo Weimare, potom v Regensburgu, odkiaľ pochádzala jeho manželka. Od októbra 1578 až do smrti 12. 9. 1591 pôsobil napokon ako farár a generálny superintendent v Altenburgu (Meissen). - Biographisch-Bibliographisches Kirchenlexikon, Bd. I. (1990), stĺpec 586 (autor hesla F. W. Bautz → www.bautz.de/bbkl;) → Koch 2000, c. d. (v pozn. 4), s. 27-28.

11   Gotha, Forschungs- und Landesbibliothek, sign. Theol. 4. 338b (39). V ďalšom texte slovensky citované podľa prekladu doc. PhDr. Jozefa Minárika.

12   Tézy vydal Tileman Heshusius: "DE IVSTIFICATIONE HOMINIS PECCATORIS CORAM DEO", Jena 1571. - Verzeichnis der im deutschen Sprachbereich erschienenen Drücke des 16. Jahrhunderts (→ VD 16, H 3070).

13   → Medvecký 2002a, s. 147, 151-152 a lit. v pozn. 22.

14   K emblematickej forme používanej v náboženskej spisbe a protestantskom umení ako prostriedok didaktického pôsobenia porov. → Medvecký 2002a, s. 156 a lit. v pozn. 44.

15   → Koch 2000, c. d. (v pozn. 4), s. 33 a pozn. 53. Evidované bolo iba posmrtné norimberské vydanie z r. 1593 (VD 16 B 5436).

16   Cit. z úvodu k nemeckému vydaniu, datovaného v Altenburgu 6. 1. 1587. → Koch 2000, c. d. (v pozn. 4), s. 34.

17   Ako štúdiom zachovanej korešpondencie zistil E. Koch, Melissander poslal obe tlače vo februári 1587 ako dar napr. svojmu priateľovi B. Gernhardtovi. → Koch 2000, c. d. (v pozn. 4), s. 32. Zobrazenie "Speculum Justificiationis" zachytil napr. pri spracovávaní súpisov pozostalostí pražských mešťanov J. Pešek: Inwestycje kulturalne mieszczan praskich przed 1620 r. Stan a wyniki badań nad inwentarzami spadkowymi i testamentami, in: Sztuka miast i mieszczaństwa XV- XVIII wieku w Europie Środkowowschodniej. Warszawa 1990, s. 341.

18   Lindau am Bodensee, Stadtmuseum "Haus zum Cavazzen", inv. č. ÖAKD 7. Olejomaľba na medi, 166 x 115 cm, znač. "Joa. Geo. Hiebeler"; dat. 1622, zasadená v orámovaní z r. 1682. - M. Scharfe: Evangelische Andachtsbilder: Studien zu Intention und Funktion des Bildes in der Frömmigkeitsgeschichte vornehmlich des schwäbischen Raumes. Stuttgart 1968, s. 285 a pozn. 200; - Kat. Städtisches Museum Haus zum Cravazzen, Lindau, B. (Red. Christof Spuler). München - Zürich 1980, s. 44-45 (Große Kunstführer, 85); → Koch 2000, c. d. (v pozn. 4), 26-27. Oba obrazy - v Pegau a Lindau do súvisu dal až Ernst Koch. On, ani ostatní nemeckí bádatelia však samozrejme nebrali do úvahy oltár v Necpaloch, ktorý nepoznajú; nepovšimli si ale ani obraz z Grossenhain.

19   Porov. biografické heslá in: → Thieme / Becker, Bd. XXXV/1942, s. 370 (J. Wendelmuth); → Bd. XXVIII/1934, s. 28 (M. Rastrum); → Bd. XVII, s. 53 (J. Hiebeler).

20   Na základe viacerých indícií sme autorstvo obrazov Thurzovho oltára hypoteticky pripísali norimberskému Paulovi Juvenelovi st. (1579-1643) - porov. podrobnejšie → Medvecký (2005)2006, s. 42-44; → DSVU Renesancia 2009, s. 843-847, č. 205-207 (J. Medvecký).

21   Porov. nekompletné a nepresné opisy oltára v starších prácach J. Visegrádiho (1911), O. Škrovinu (1929), K. Garasovej (1953), atď. → Medvecký 1994a, pozn. 23 na s. 95; opis ústredného obrazu na s. 85-89. Opraviť a spresniť možno niektoré ikonograficky nejednoznačné motívy zobrazené na ústrednom obraze: mužská postava oproti Kristovi podľa Melissandera nepredstavuje Adama, ale je označovaný iba všeobecne ako "hriešny človek"; aj muž v turbane pri ústrednej alegorickej figúre naspodu nie je znázornením nejakej konkrétnej starozákonnej postavy, ale "bedára prijímajúcého almužnu" (v jeho upravenej podobe na oltárnom obraze rozoznať črty palatína Thurzu - tamtiež, s. 87). Naproti tomu motív mládenca s anjelom v hornom ľavom kruhovom medailóne (ktorý pre nečitateľnosť nápisov a atribútov bol nejasný), je zobrazením "povolania a korunovania Dávida" (1 Sam. 16,1-13); a pod.

22   E. Saktorová: Knižnica palatína Juraja Thurzu, in: Kniha '81. Martin 1982, s. 72-99 (abecedná časť Humelovho zoznamu z r. 1610, neskôr doplneného, na s. 73- 82). → Koch 2000, c. d. (v pozn. 4), s. 32-33 uvádza aj diela ďalších teológov z Melissanderovho okruhu, ktorí sa interpretáciou učenia o Ospravedlnení zaoberali, predovšetkým Johanna Wiganda (Jena 1571, Leipzig 1581), Timotheusa Kirchnera (Jena 1586), alebo Christiana Mülmanna z Pegau (Leipzig 1617). Melissanderov učiteľ Johann Wigand zastupoval "flaciánov" v polemike so "synergistami" už na náboženských rozpravách (Religionsgespräch) v Altenburgu 1568/69 (na Hummelovom zozname Thurzovej knižnice je uvedená publikácia "Colloquium Altenburgense De Articulo Iustificationis"). → Medvecký 1994a, s. 81 a pozn. 31. Isté je, že interpretácia vieroučných článkov a spory v otázke spoluúčasti človeka pri ospravedlnení rezonovali v evanjelickom prostredí v čase potierania kryptokalvinizmu aj u nás.

23   V čase vzniku oravského oltára sa zo štúdií vrátil napr. Adam Corodinus z Turca (kazateľ z Mošoviec, do Wittenbergu odišiel r. 1608 s odporúčaním Juraja Thurzu) a 20. apríla 1611 sa stal správcom školy v Žiline. Od 1615 bol potom dvorným kazateľom na Oravskom hrade, 1617 pôsobil prechodne aj v Necpaloch. - O. Škrovina: Z histórie turčianskeho evanj. seniorátu a jeho sborov. Turčiansky Sv. Martin 1929, s. 197.

24   Záznam v denníku Thurzovho tajomníka Juraja Závodského, ktorý prevzal aj Matej Bel do svojich Notícií. → Medvecký 1994a, pozn. 18; - M. Bel: Oravská stolica. (Prel. J. Minárik). Liptovský Mikuláš 2001, s. 101, § XXIX.

25   Jediné známe Khienovo dielo, brezovický maľovaný epitaf Petronely Zmeškalovej, rod. Gelethfiovej (zomrela 1600), je iba priemernou kópiou drevorezu z titulného listu Solínovej jednozväzkovej "Kralickej biblie" z r. 1596. → DSVU Renesancia 2009, s. 857-860, č. 215 (G. Galavics); č. 216 (J. Medvecký) s ostatnou lit. - K autorstvu obrazov oltára porov. pozn. 25.

26   Starozákonný Jonáš je typologickým predobrazom Kristovho zmŕtvychvstania; voľba v tomto kontexte zriedkavejšej témy Samsona s levom (Sudc. 14,1-9) ako exempla bola zamýšľaná ako alúzia na objednávateľa Melissandera-Bienemanna (Samsonova hádanka: "čo je sladšie ako med?"). Oba nápisy, zopakované aj v kolopise na orámovaní jeho znaku, s včelou v polenom štíte, boli Melissanderovou osobnou devízou ("Wahlspruch"). → Koch 2000, c. d. (v pozn. 4), s. 28.

27   → Medvecký 1994a, s. 81.

28   Cornelis Cort - Livio Agresti Forlivetano: Posledná večera, medirytina, 1578 (B.89). → IB, obr. 76 na s. 92; → Medvecký 1998a, obr. 9 na s. 129. Kompozíciu Poslednej večere z predely Thurzovho oltára opakuje neznámy maliar v predele oltára v Dolnej Strehovej (1654). Rytinou C. Corta sa u nás inšpiroval aj neznámy autor tabuľovej maľby v predele protestantského oltára v Púchove (1643). → DSVU Renesancia 2009, s. 851-853, č. 212; s. 855-857, č. 214 (J. Medvecký).

29   Počas opravy krovu udrel do kostola blesk, od ktorého sa zapálili vence na oltári: "Šťastie, že hneď prišli a oheň zhasili, ináče bol by zhorel cenný oltár. → Škrovina 1929, c. d. (v pozn. 23), s. 213. Pri následných neodborných pokusoch o opravu vznikli aj drastické premaľby na ústrednom obraze, ktorý bol už v dezolátnom stave. Nepôvodná bola biela polychrómia drevených častí oltárnej stavby, do ktorej boli namontované žiarovky. Exaktnejší výskum na zistenie autentickej podoby oltárneho umožnilo reštaurovanie v r. 2004 (ORA Bratislava; ústredný obraz zreštaurovala Z. Chovanová, tabuľové maľby A. Šulíková). - J. Medvecký: Reštaurovanie obrazov necpalského oltára, Pamiatky a múzeá 53/2004, č. 2, s. 60-63; - Z. Benčeková-Tahy / Z. Chovanová / A. Šulíková: Znovuobjavené hodnoty Thurzovho oltára z Necpál, Pamiatky a múzeá, 55/2006, č. 3, s. 58-60.

30   Ukrižovaný s Máriou, M. Magdalénou a sv. Jánom, medirytina, znač. vľavo dole: "HGoltzius inventor et sculptor et excud. Ao 1585". → IB, Netherlandish Artists. (Ed. by W. L. Strauss), vol. 3. Hendrik Goltzius. Engravings. New York 1982, č. 040a na s. 47-48.

31   Ukrižovanie (Kalvária), medirytina podľa Christopha Schwarza, 1590. Znač. "Gilis Sadler Sculpsit A. 1590". → Holl. Dutch, vol. 21 (b.r.), č. 53 na s. 18; → IB vol. 72/2, č. 055 na s. 86-87. Sadelerova medirytina tejto Schwarzovej mnohofigúrovej kompozície bola ako celok častým vzorom pre rôzne modifikácie - porov. M. Morka: "Ukrzyżowanie" Christopha Schwarza - polskie warianty, Rocznik Historii Sztuki, XX/1994, s. 87-108. K Sadelerovi - D. A. Limouze: Aegidius Sadeler (1570-1629). Drawings, prints and art theory. Princeton 1989. Aegidius Sadeler II bol o. i. aj autorom autentického Thurzovho portrétu, zhotoveného "ad vivum" v Prahe 1607 (→ IB 72/2, č. 344, obr. s. 197). - G. Cennerné Wilhelmb: Egidius Sadeler magyar arcképei, in: Folia Archeologica, 1954, s. 153-156.

32   Ukrižovanie, medirytina Raphael Sadeler I podľa Adama van Qert (koniec 16. stor.). Exemplár zo súkrom. zbierky reprodukuje M. Karpowicz: Baltazar Fontana - rzeżbiarz, in: Rocznik Historii Sztuki, XX/1994, obr. 38 na s. 159.

33   Jonáš vyvrhnutý rybou na breh, medirytina podľa kresby Dircka Barendsza (Albertina, inv. 7922), sign. "Theodor B. Amst. figurauit - Ioan Sadler sculpsit / et excud." → IB vol. 70/1 Suppl. (1999), č. 113 na s. 125-126.
Figúru Jonáša z tejto obľúbenej predlohy, kopírovanej v 1. pol. 17. stor. ďalšími rytcami (J. von Sandrart, D. Custos, M. Hannas) použil u nás napr. neznámy spišský maliar pre zobrazenie vzkrieseného Lazara na obraze epitafu Marty Teuffelovej (1638) vo far. kostole sv. Jakuba v Levoči.

34   Jonáš do mora zhodený, medirytina Justus Sadeler, znač. "Paulus Bril invenit". → Holl. Dutch vol. 22 (1980), č. 33. Identický motív brala so schodiskom a ruinou antického chrámu, už bez symbolického kontextu, nájdeme ako súčasť krajinnej scenérie (Arkadická krajina s pastierom oviec, nedat. chiaroscuro pripis. H. Goltziusovi → IB vol. 3, č. 241).

35   Posledný súd, medirytina, 1580-te r.; znač. "Pinxit [...] Cris: Schuuartz" - "Celsitud Suae / Chalco Joa[n] Sadeler fecit". → Holl. Dutch vol. 21 (1980), č. 260 na s. 129; → IB Bd. 70/2 Suppl. (2001), č. 224 na s. 3. Kruhovú Sadelerovu kompozíciu prepracoval neskôr M. Merian st. na šírkový formát (→ Holl. German, Bd. 45 (1995), č. 7 na s. 98; znač. "Matthaeus Merian Basiliensis"). Kompozícia Schwarzovho Posledného súdu sa stala jedným z osvedčených dobových "štandardov" pre vznik maliarskych a rezbárskych diel s týmto námetom v katolíckom (a po úpravách) aj evanjelickom prostredí. Diel inšpirovaných touto predlohou sú stovky po celej Európe, u nás o. i. ako celok napr. v dvoch spišských → maľovaných epitafoch zo začiatku 17. storočia. → Medvecký 1998a, s. 122-123 a pozn. 50; → DSVU Renesancia 2009, s. 863-864, č. 219 (J. Medvecký); → Kat. Renesancia. Dejiny slovenského výtvarného umenia, SNG Bratislava 2009, s. 86-87, č. II.7.7 (K. Chmelinová).

36   Z novších publikácií porov. Michelangelo: La Cappella Sistina: Documentazione e Interpretazione. Musei Vaticani, 1999 (I-II); - L. Partridge: Michelangelos Last Judgment: An Interpretation, in: Michelangelo. The Last Judgment. A Glorious Restoration. New York 2000, s. 8-154; - F. Mancinelli: The Painting of the Last Judgment: History, Technique, and Restoration, tamtiež, s. 155-186; - Reactions to the Master: Michelangelo's Effect on Art and Artists in the Sixteenth Century (F. Ames-Lewis, ed.). Aldershot 2003.

37   Michelangelov Posledný súd, medirytina z 10 častí, 1556; znač. "GEORGIUS MANTUANUS FECIT". - S. Massari: Incisori Mantovani del '500. Roma 1980, kat. č. 183b na s. 126-127 (2. verzia z r. 1556, s portrétom Michelangela v medailóne); - Kat. Italské renesanční umění z českých sbírek. Kresby a grafika. NG Praha 1997, č. 123, s. 261-266 (časti A-L).

38   → Medvecký 2003, s. 112-118; → Kat. Kremnica 2006, s. 100-103, kat. č. 95 (J. Medvecký); → DSVU Renesancia 2009, s. 839-840, č. 202 (J. Medvecký).

ŠTÚDIE