Evanjelický cirkevný zbor v Partizánskej (Nemeckej) Ľupči patril k najstarším na Slovensku. Interiér a zariadenie farského kostola si však protestanti upravili až v prvej polovici 17. storočia. Loď gotického kostola sv. Matúša apoštola znovu zaklenuli (po r. 1610), k obvodovým stenám postavili novú kazateľnicu a trojstrannú drevenú emporu s maľovanými starozákonnými scénami a citátmi na parapete (datovaná 1620). Nepotrebné bočné oltáre zrušili a namiesto hlavného oltára r. 1644 postavili nový protestantský oltár, ktorého donátorom bol zemepán gróf Gabriel Illésházy (1623–1667). Rodové erby s iniciálami Illésházyho a jeho prvej manželky Evy Széchy (zomrela r. 1645)[01] sú umiestnené po stranách oltárneho nadstavca.

→ Protestantský oltár vznikol v rušnom období rákocziovských vojen, keď sa aj Gabriel Illésházy, starší syn trenčianskeho a liptovského župana Gašpara Illésházyho, veliteľ Muránskeho hradu, pridal na stranu povstalcov. Podľa dobových svedectiev v júli 1644 prešiel Liptovom gróf Mikuláš Esterházy s cisárskym vojskom proti Jurajovi I. Rákoczimu, pričom kasstéle a domy zemanské pokazili, kostoli wssecky w stolici Liptowské zborili a wirabowali...[02] Po dobytí Muránskeho hradu aj Illésházymu, obvinenému zo zrady, zhabali majetky (Rákoczi sa vyjadril, že nebyť jeho opilstva, nebol by hrad dobytý). Gabriel Illésházy opäť konvertoval a stal sa, tak ako jeho mladší brat Juraj, prívržencom protireformácie. Po otcovej smrti r. 1648 prevzal funkciu trenčianskeho a liptovského župana.

Zložitá situácia zrejme zapríčinila, že oltár bol v dnešnej podobe dokončený až o 10 rokov neskôr, o čom svedčí dodatočná adaptácia krídiel[03] a oválna nápisová kartuša s krucifixom doplnená v hornej časti, s latinským citátom (1 Ján 1,7) a datovaním: „Sangvis Jesu / Chri[sti] Filii Dei / emundat nos ab / omni peccato. / A. 1654“. Protestanstká koncepcia a ikonografia oltára zostala nezmenená, iba zobrazenie Poslednej večere v predele je upravené. Pôvodnej predlohe, známej medirytine → "Coena Domini" Johana Sadelera podľa Petra Candida, zodpovedajú iba skupiny apoštolov po stranách kompozície. Jedného z nich na ľavej strane maliar nahradil → portrétom bradatého muža (azda ľupčiansky farár Ján Lochmann, ktorý zomrel na mor r. 1645?). Celá stredná časť výjavu s troma ústrednými postavami Krista, pozdvihujúceho hostiu medzi apoštolmi Jánom a Petrom, je zmenená. Na stole namiesto baránka (Pascha) vidno paténu s hostiami a kalich, celok je symetricky doplnený aj dvoma svietnikmi.[04]

V čase svojho vzniku bol ľupčiansky oltár ako celok výnimočným príkladom programového návratu k stredovekej tradícii. Na rozdiel od gotizujúcich drevených oltárov nadväzujúcich na krídlové oltáre v rustikálnej podobe, ktoré sa na Liptove vyskytujú v druhej polovici 16. stor. (retabulový oltár Panny Márie z Kostola sv. Kataríny v Pribyline, krídlový oltár s Ukrižovaním vo filiálnom kostole v Liptovskom Jáne, oltárny triptych so sv. Trojicou z Okoličného), je rozmerné retabulum aj primerane náročne zrealizované. Ako „posledný z krídlových oltárov“ zámerne, v tvarosloví polovice 17. stor., interpretuje typ gotických krídlových oltárov s pevnými a pohyblivými zatvárateľnými krídlami.[05]

Ústredný polkruhovo zakončený oltárny obraz znázorňuje Narodenie (Klaňanie pastierov), na pevných krídlach otvorenej → oltárnej skrine sú po stranách pod sebou po dve tabuľové maľby (Zvestovanie Panne Márii a Krst Krista vľavo, Poklona Troch kráľov a Predstavenie v chráme – Simeonovo proroctvo vpravo), zasadené do vyrezávaného orámovania. Zatvárateľné pohyblivé krídla s desiatimi jednostranne maľovanými tabuľami pašiového cyklu v dvoch radoch (vľavo pod sebou Kristus na Olivovej hore a Zajatie v Getsemane, Kristus pred Kaifášom a pred Pilátom; vpravo Korunovanie tŕním a Ecce Homo, Bičovanie a Nesenie kríža – Kristus stretáva Matku, uprostred Ukrižovanie – Kristus na kríži s Máriou a Jánom a Pieta). V nadstavci je umiestnená tabuľa Zmŕtvychvstanie a v predele na šírku komponovaná Večera Pána v oválnom orámovaní. Všetky tabuľové maľby oltára sú poznačené neskoršími renováciami (oltár naposledy obnovili r. 1977); o skutočných kvalitách ich autora svedčia už len menej premaľované časti niektorých z nich.

Východiskom pre komponovanie jednotlivých výjavov → tabuľových malieb oltára boli maliarovi grafické predlohy, s ktorými pracuje obvyklým spôsobom. Ústredný obraz oltára opakuje hlavné postavy kompozície → Klaňanie pastierov Abrahama Bloemaerta z r. 1612 (dnes v Musée du Louvre), ktoré v hornej časti doplnil figúrou Boha Otca na nebesiach s modliacimi sa anjelmi po stranách, letiaci anjelik drží stuhu s nápisom: GLORIA IN EXCELSIS DEO. Medirytina Boetiusa a Bolswert z r. 1618, reprodukujúca Bloemaertov obraz stranovo prevrátene, patrila k obľúbeným predlohám pre zobrazenia tohto námetu (okrem Partizánskej Ľupče ju u nás nájdeme použitú ako celok napr. aj v tabuľovej maľbe v nadstavci oltára v Dolnej Strehovej z r. 1654 a i.).[06]

Rôznorodý sortiment ďalších Demoschom → použitých predlôh tvoria rytinové reprodukcie Johana I Sadelera podľa obrazov Pietra de Witte zv. Candid (→ Zvestovanie, → Posledná večera) či Aegidia II Sadelera podľa Giuseppeho Cesariho zv. Cavaliere d'Arpino (→ Bičovanie) a medirytiny Cornelisa Corta podľa talianskych predlôh (→ Ukrižovanie Giulia Clovia, → Kristus nesie kríž Girolama Muziana, → Krst Krista Francesca Salviatiho). Maliar sa inšpiroval aj ďalšími rozšírenými talianskymi a nizozemskými predlohami (→ Zmŕtvychvstanie podľa Paola Caliariho, zv. Veronese; → Klaňanie troch kráľov podľa Gerarda Seghersa; → Kristus pred Kaifášom podľa Maartena de Vos) a viacerými rytinovými ilustráciami z Pašiového cyklu Crispijna de Passe (→ Judášov bozk, → Kristus pred Pilátom, → Tŕním korunovanie, → Ecce Homo).[07] Najstaršou je rytina z r. 1559, najmladšou z dosiaľ zidentifikovaných predlôh je kompozícia obrazu Anthonisa van Dyck → Pieta s anjelmi z r. 1634. (Ďalší variant kompozície Piety odvodený z tejto predlohy Demosch r. 1644 vytvoril aj pre kostol v Starej Haliči).[08]

Z diel talianskych a nizozemských maniersitických a barokových majstrov je v tabuľových maľbách oltára preberaný ich celkový kompozičný rozvrh, pričom podružné figúry a motívy sú eliminované a maliar sa kvôli názornosti sústreďuje iba na hlavné postavy deja. Aj pozadie výjavov je oproti prevzatým predlohám značne zredukované (→ Bičovanie) alebo úplne vypustené, neutrálne. Zaujímavou výnimkou je však tabuľová maľba → Predstavenie v chráme (dolná na pravom pevnom krídle oltára), ktorú maliar ako jedinú aj signoval: P. Demosch, / pinxit Ao 1644. Do pozadia (ktoré sa na rozdiel od figúr zachovalo v autentickom stave), za stojacim veľkňazom s Ježiškom v náručí a ženami, zakomponoval pohľad do → interiéru gotickej katedrály. Motív chrámového interiéru s množstvom charakteristických detailov – lettner s hodinami, gotické fiály, tvary okien a stlačených oblúkov, krížová klenba s rebrami a gombíkovými klenákmi atď., verne zreprodukoval z kompozície Hendricka Aertsza (okolo 1600). Obraz tohto málo známeho maliara, nadväzujúci na perspektívne fiktívne interiéry H. Vredemana de Vries, bol predstavou holandského maliara o podobe baziliky S. Giovanni in Laterano pred Borrominiho barokovou prestavbou. Doplnený figurálnou štafážou sa stal mimoriadne populárnym vďaka rytinovej reprodukcii Jana van Londerseel vytlačenej vydavateľom C. J. Visscherom na pamiatku 100. výročia úmrtia pápeža Hadriána VI. v r. 1623. L. Schreiner[09] zistil minimálne 25 diel rôznych nizozemských maliarov 17. stor. inšpirovaných touto rytinou, preberajúcich → podobu chrámového interiéru ako celok, alebo čiastočne obmieňajúcich jeho kompozičné členenie. K nim možno priradiť aj Paula Demoscha, ktorý v svojej tabuľovej maľbe prevzal do najmenších detailov celú ľavú stranu rytiny (samozrejme, bez figúry pápeža na predlohe kľačiaceho v popredí, s knihami symbolizujúcimi jeho učenosť, ale i proti Lutherovi zamerané protireformačné úsilie).

Autor súboru sedemnástich ľupčianskych tabúľ, nesporne zaujímavý maliar Paul Demosch pôvodom pravdepodobne z Liptova, je doložený v Banskej Bystrici (1651).[10] Neskôr odišiel do Levoče, kde je 16. 9. 1665 Paul Demets, mahler von Neusohl prijatý za mešťana.[11] Jeho ďalšie diela nepoznáme, z obrazov zachovaných v Levoči mu zatiaľ nemožno pripísať žiadny. Jeho životná púť viedla napokon do Sedmohradska, kde spolupracoval s maliarom Jeremiasom Stranoverom zo Žiliny a spišským rezbárom Johannom Vestom z Levoče (ich archívne doloženým spoločným dielom bol organ ev. kostola v Sibiu z r. 1674), neskôr najmä s rezbárom Sigismundom Mössom. Zomrel v Sibiu niekedy po r. 1682.[12]